obrázek

Home

Vývoj zbraní

Riadené strely

Balistika

Chemické a biologické zbrane

Download

ZBRANE

Zbrane v histórii ľudstva

Zbrane sú nástroje, zariadenia, alebo prostriedky určené k bojovej činnosti resp. na lov (Lexikón Diderot).

Snáď práve v tejto definícii možno vidieť historický počiatok zbraní. Primitívne opracovaný kameň "pazúrik" slúžil istotne pôvodne len k lovu, ale asi už pri prvej väčšej hádke, spore či súperení o partnerku medzi našimi prapredkami jeho majiteľ zistil, že sa dá použiť aj proti svojmu sokovi. Boj medzi príslušníkmi rovnakého biologického druhu je vlastnosť typická pre všetky zvieratá. A bohužiaľ i pre ľudí. A tak sa od počiatku paralelne s vývojom technických pomôcok vyvíjali i zbrane. Naopak, dnes a obzvlášť v čase "studenej vojny" sa vývoj vojenských technológií stal motorom technického pokroku. Ale vráťme sa do praveku...

Pravek - zbraň či nástroj?

Ako sme už spomenuli, mnohé nástroje pravekého človeka sa dali súčasne použiť aj ako zbrane proti inému človeku. V dobe kamennej sa týmito prvými zbraňami stali predmety, ktoré si človek vyrobil pôvodne na lov. Medzi najdôležitejšie patrili napr. kamenná sekera, oštep s kamenným alebo dreveným hrotom, luk, či vrhač kameňov. Nie je ale známe, či v tom čase už odlišovali zbrane určené na lov od zbraní určených na boj.

Doba bronzová - meč - len na zabíjanie nepriateľa.

Objav kovov na počiatku doby bronzovej radikálne zmenil postavenie zbraní. Okrem výrazne vylepšených zbraní určených na lov a nástrojov na denné použitie (zneužiteľných ako zbrane) vzniká prvý raz v histórii zbraň určená výhradne na boj človeka proti človeku - meč. Snáď práve preto prenikol do slovníka básnikov celého sveta, kde pod pojmom "meč" treba rozumieť vojnu ako pohromu. V dobe bronzovej už preukázateľne existujú aj kolektívne spory (vojny), čo vedie k vzniku "pasívnych zbraní" ako sú napr. opevnenia sídiel. Zbrane určené len na obranu sa nazývajú "pasívne zbrane". Patria sem aj štíty používané na ochranu bojovníka. Samozrejme, že v dobe bronzovej nezanikli oštepy či sekery ale boli už z kovu, čo im dávalo väčšiu ostrosť či účinnosť.

Starovek - dômyselné ale jednoduché zbrane

Počiatky staroveku (4000-3000 pr.Kr), resp. objav železa ako nového kovu (pravdepodobne Chetitmi) priniesol ďalšiu novú kvalitu do techniky zbraní (i nástrojov). Tvrdosť tohto kovu predčila výrazne bronz a bojovník s bronzovým mečom nemal proti bojovníkovi s železným mečom šancu. Tento fakt, spolu s rozvíjajúcou sa mobilitou a organizáciou ľudstva zmenil v oblasti sveta s najvyššie rozvinutou kultúrou mocenské pomery. Umožnil vznik väčších celkov - ríš, prostredníctvom vojenských výbojov proti slabším susedom. Tak sa napríklad starí Egypťania dostali do sporu s pomerne vzdialenými Chetitmi a zvádzali boje, kde sa okrem prevahy železných mečov Chetitov objavili aj bojové vozy Egypťanov, ktoré sa na starovekom bojisku vyskytli po prvý krát. Vývoj zbraní napredoval v staroveku výrazne zvýšeným tempom. Najvýraznejšími novátormi v tejto oblasti boli Rimania. Starých Rimanov nepoznáme príliš ako vynálezcov zbraní. Bojové lode, katapulty, stroje na dobývanie pevností a iné veľmi dômyselné zbrane nie sú ich dielom. Boli to však práve Rimania, čo prakticky po prvý krát v dejinách zaviedli pravidelnú (štátom platenú) armádu. Organizovali jednotnú výrobu zbraní a bojových prostriedkov. Popri technických prostriedkoch sa práve ORGANIZOVANOSŤ a systém boja stali ďalšou dôležitou zbraňou. Úspech a trvanie Rímskej ríše sú toho presvedčivým dôkazom.

Stredovek - nové úlohy pre boj.

Skôr len kvantitatívny pokrok vo vývoji zbraní. Počiatky stredoveku - pád Západorímskej ríše priniesol zozačiatku skôr krok vzad než vpred. Kultúrne a remeselne relatívne zaostalé národy "prevalcovali" Rím viac množstvom a zúfalým odhodlaním, než dômyselnou technikou zbraní. Po páde Ríma sa len postupne organizovali nové pomery v Európe. Ríše, či králi neovládali suverénne svoje územie. Boli odkázaní na kniežatá, ktoré ovládali pomerne malé územné celky a brániac svoje územie, bránili tak celú ríšu. Z tejto novej mocenskej štruktúry vyplýval aj vývoj nových zbraní. Zameral sa na menšie konflikty a obranu strategických miest. Vznikali hrady, hradom podobné kláštory, neskôr mestá a stali sa útočiskom bežného obyvateľstva v časoch vojen, ktorých bolo veľmi veľa. Vojny a roztržky boli veľmi časté, no nadobúdali len lokálny charakter a tak do popredia vystúpila ochrana indivídua - vojaka/rytiera. Len takto si vieme vysvetliť vznik stredovekých brnení a veľmi ťažkopádneho boja, ktoré je typické pre túto dobu. V zásade v tomto období histórie možno hovoriť o kvantitatívnom vylepšovaní zbraní. Dobývacia a obranné prostriedky sa vylepšujú, no nemožno ich označiť za technologicky prevratné novinky. Spomedzi typicky stredovekých zbraní spomeňme najmä brnenia, meče mimoriadne veľkých rozmerov, halapartne, obrnené vozy, rôzne prostriedky na dobývanie hradov ako aj ich obranné mechanizmy a podobne.

Novovek - výbušniny - strelné zbrane

S končiacim sa stredovekom a príchodom pušného prachu z Číny sa postupne začína nová éra vo vední vojny. Inovácia spôsobená výbušninami je porovnateľná so vznikom meča, ktorý sa v staroveku objavil ako prvá, výlučne na boj určená zbraň. Obrnenie indivídua, či celého hradu je proti delám či predchodcom pušiek (tzv. ručnice) neúčinné. Kto má strelnú zbraň je v prevahe lebo nepotrebuje boj zblízka. Vzniká bezkontaktný spôsob boja a nepriateľa je možné poraziť na istú vzdialenosť. Tento fakt osebe je síce revolučný, ale jeho vplyv na bežné konflikty je obmedzený. Proces nabíjania je totiž zdĺhavý a bitky na "poliach" či dobývanie pevností sú napriek neporovnateľne ničivejšej účinnosti výbušných zbraní stále bežným spôsobom vedenia vojny. Výrazným je prínos klasických diel (ktoré vystreľujú len kovové gule) v námornej bitke, kde je možné potopiť loď na "diaľku".

20. Storočie - pokrok je tak obrovský že ho treba rozdeliť na obdobia

Naozaj nové využitie výbušnín prináša až 20. storočie, ktoré prichádza s obrovským množstvom nových a ničivých zbraní (po prvý raz sa objavuje výraz "zbraňové systémy"), ktorých účinnosť úplne mení spôsob vedenia vojny. Táto zmena spočíva spočiatku v tom, že je možné z ručných zbraní strieľať opakovane a rýchlo (opakovacia puška, pištoľ, guľomet) a delá sú pri veľmi ďalekom dostrele schopné strieľať náboje, ktoré pri dopade vybuchnú a tak je ich ničivá účinnosť väčšia. Pevnosti, či bitky na "poliach" sú nemožné. Ak by nepriateľ zhromaždil celé svoje vojská na "poli" (ako Napoleon pri Slavkove v r. 1805) alebo v nejakej pevnosti, novodobé delá by ho zničili za niekoľko hodín. Vzniká "frontová vojna", ktorá je typická pre 1. svetovú vojnu.

1. Svetová vojna. "Fronty"a zákopy. Delá dominujú, než prídu lietadlá a tanky. Ale neskoro....

Na úzkej "fronte" dlhej stovky kilometrov sú zabarikádované vojská, ktoré sa ostreľujú z veľkej vzdialenosti delami, z bližšej guľometmi a nablízko bojujú vojaci s puškami a bajonetmi. Tento spôsob boja a zbraní je typický pre 1. svetovú vojnu. Táto vojna stojí život asi 10 miliónov ľudí. Ku koncu 1. svetovej vojny sa ale objavujú nové zbrane, ktoré sú opäť svojim epochálnym významom podobajú meču. Je to tank a lietadlo. Tank je schopný prelamovať typické "fronty" 1. svetovej vojny a lietadlo je schopné zaletieť až do nepriateľovho zázemia a zhodiť tam ničivé bomby. Našťastie sa však 1. svetová vojna skončila skôr než tieto nové zbraňové systémy nadobudli dostatočnú technickú dokonalosť.

2. svetová vojna. Rozhodujú lietadlá a tanky, na jej konci je Hirošima....

Tak ako 1.svetová vojna končí, tak 2. svetová vojna pokračuje. Zbrane ktoré tu dominujú sú tanky a lietadlá. Princípom týchto zbraní je vyšší stupeň "nezraniteľnosti" a veľká vzdialenosť na ktorú sú schopné bojovať a ničiť (lietadlá) nepriateľa hlboko v jeho zázemí. Princípom účinku ale zostáva výbuch náboja. Ide teda len o kvantitatívny rast účinku. Ten však stačí na to aby 2. svetová vojna stála život asi 6 krát toľko ľudí ako v Prvej. Na jej konci sa však objavuje niečo, čomu asi dodnes vďačíme za to, že už 60 rokov nevypukla 3. svetová vojna, aj keď bojachtiví generáli či politici by našli dosť príčin či medzinárodných provokácií ju rozpútať. Atómová bomba. Jej princípom je opäť len výbuch. Lenže tento výbuch je tisíc až milión násobne silnejší ako výbuch najväčšej bomby, či delového projektilu, naviac zamorí na dlhé roky obrovské plochy územia rádioaktivitou, následkom čoho sa toto územie stane neobývateľným. Je to naozaj kvalitatívny rozdiel oproti všetkým zbraniam, ktoré sme doteraz zmienili. Vďaka tomuto sa stalo nemožným vyhrať vojnu v globálnom, celosvetovom meradle. Je možné zničiť nepriateľa ale územie sa stane nepoužiteľným a rádioaktívny mrak dostihne časom aj víťaza.

Studená vojna - ABC zbrane - preteky v zbrojení

Po 2 svetovej vojne sa sústredilo zbrojenie veľmocí ( USA a Sovietsky Zväz ako protagonisti Studenej vojny) na jadrové, chemické či biologické zbrane, ktoré voláme Zbraňami Hromadného Ničenia ZHN alebo ABC (Atóm, Biológia, Chémia). Všetky majú síce extrémnu ničivosť ale ničia nepriateľa rovnako ako vlastných vojakov či obyvateľstvo. Ťažko dnes posúdiť či sa tieto veľmoci nepustili do 3. svetovej vojny zo zodpovednosti alebo zo strachu.

Súčasnosť - elektronika a precíznosť ako cieľ a prostriedok.... dokedy?

Elektronická revolúcia a vývoj technológií v súčasnosti sa orientuje teda skôr na tzv. konvenčné zbrane (zbrane, ktorých výbuch iba ničí a nenecháva trvalé následky na území) a ich precízne zameranie. Lietadlá sú schopné byť nepozorovateľné radarom a pomocou laserového lúča trafiť veľmi presne svoj cieľ. Dnešné vojny a zbrane sú skôr zamerané na vojnu silného so slabým a technologickú prevahu v lokálnom a nie svetovom rozmere. Klasické zbrane 2. svetovej vojny ako tanky a lietadlá sú vylepšené o počítače a elektroniku ale vo svojom princípe podobné. Aj kozmické systémy pritom pomáhajú veľmi výrazne (GPS). Ponorky či vojnové lode sú schopné zasiahnuť a zničiť skoro každého.

Dostupnosť vysokej technológie - terorizmus - čo je možné???

Zostáva len zopár otázok. Dokedy bude stačiť technologická prevaha "tých dobrých" a technologicky špičkových národov, než si dajaký "hlúpy a technologicky zaostalý" a dostatočne zmanipulovaný či zúfalý samovražedný terorista nekúpi či nevyrobí atómovú bombu? Aký je rozdiel pre samovraha naraziť do "Twin Towers" v lietadle s pasažiermi alebo atómovou bombou na palube? To bola v krátkosti história zbraní. Chcel by som to však rozviesť prídavnou témou, ktorú budem rozoberať viac do detailu. Konkrétne ma zaujali MEČE.

Meče - zbrane s veľkým symbolickým významom

Historické počiatky meča

Meče sú či už v historickej, ale aj v etickej súvislosti za čias ich používania jedinečné zbrane. Boli to prvé zbrane, ktoré boli myslené len na boj človeka proti človeku. Pravdepodobne to boli kováči strednej Anatólie, ktorí z bronzovej dýky vyvinuli meč. Čepeľ sa stala dlhšou, širšou a hrubšou a zbraň zhotovená z jedného kusa mala špeciálnu rukoväť, ktorá pri bodnutí zabránila zošmyknutiu ruky na vlastnú čepeľ. Teoreticky stála k dispozícii inovatívna zbraň -meč, ktorý mal oproti už dlho známym zbraniam ako sekere, oštepu či kyjaku niekoľko výhod: Ľahko sa s ním zaobchádzalo, mohlo sa ním sekať, ako aj bodať a rezať. Nová zázračná zbraň z bronzu mala však aj nevýhody: Síce sa z bronzu dali vykovať dlhé, úzke a ostré čepele, ktoré však boli relatívne mäkké. Pri priamom náraze čepelí sa mohli veľmi rýchle zlomiť. Nakoniec by to pre bojovníka na bojisku znamenalo istú smrť. Navyše tu bol problém, že na výrobu bronzu bola potrebná meď a zinok. Veľké zásoby medi sa nachádzali na Cypre, ale zinok sa musel dovážať až z ďalekého Cornwallu. Bola to veľmi dlhá a nebezpečná cesta, ktorá udávala aj vysokú cenu bronzových zbraní. Kvôli tomu sa bronzové meče stali v prvom rade symbolom postavenia. Vojenské využitie meča kvôli tomu zostalo druhoradé až do doby železnej. Prevahu železných mečov spoznali v 13. storočí pr.n.l. Egypťania v boji proti Chetitom, veľmocou z Anatólie. Egypťania v boji používali na diaľku luky, šípy a na boj z blízka sekery, dýky a kyjaky. Proti železným zbraniam Chetitov boli Egypťania v nevýhode. Síce za krátky čas na to prišli, ale dozbrojenie svojich vojakov nebolo možné uskutočniť rýchlo, lebo sa železná ruda v okolí Egypta skoro vôbec nenachádzala. Nasledovne Egypťania nechali železo importovať, aby z neho vyhotovili túto zázračnú zbraň. Za tých čias sa s mečom ozbrojoval aj grécky kmeň Dórov a stáročia potom ich využívali pri boji proti Peržanom, ich hlavnou zbraňou bol ale oštep, takže zostalo na Rimanov aby pomohli meču ku konečnému prelomu.

Rimania - zdokonalenie a rozšírenie meča

Každý z viac než 100 000 legionárov bol ozbrojený s tzv. gladiusom. Bol to krátky meč. Rimania ho v španielsku spoznali a zdokonalili ho. U skorých mečov typu "Mainz" sa od rukoväte meč rozširoval a potom zúžil k špičke. U neskorších typoch meča "Pompejí" (1. st. n.l.) bola celá čepeľ rovná s kratšou špičkou. Každý gladius bol dlhý asi 70 centimetrov, široký asi 8 cm a vážil asi 2,5 kg. Na rozdiel od neskorších bojovníkov nosili legionári svoj meč na pravej strane tela v pod- ramennom puzdre, ale keďže sa meč aj pravou rukou viedol, bol potrebný dlhý tréning než boli bojovníci schopní, meč počas boja z puzdra rýchle vytiahnuť. Dôvodom pre to bol neprakticky veľký štít ktorý pokrýval celú ľavú stranu tela, takže by bolo ťažké ho zľava vyťahovať. Len centurióni mali povolenie nosiť ho na ľavej strane lebo používali len malý štít. V 2. st nl si Rimania zvykli na tzv. "Spathu". Bol to dlhý meč, s ktorým sa zoznámili u ich severných susedov. Bol to meč v prvom rade určený na sekanie a šermovanie, zatiaľ čo gladius bol určený na bodanie.

Meč ako zbraň, symbol slobody - mýtické meče stredoveku

Na rozdiel od relatívne urovnaného štátneho útvaru Rimanov sa ríše Keltov a Germánov skladali z viacero nezávislých celkov, ktorí nezriedka proti sebe viedli vojny. Namiesto bezmenného vojaka stál v popredí samotný bojovník. Kto vlastnil meč ním demonštroval že je slobodný muž. Stal sa znakom moci a bohatstva. Každý z nás pozná mýty napríklad kráľa Artúra so svojim Waleským mečom zvaným "Caledfwlch". Angličania mu hovorili Caliburn a z toho sa vyvinul francúzsky výraz Excalibur. Kráľov syn Siegfried si zo zlomeného meča Gram ukoval vlastný meč Balmung, s ktorým sa mu podarilo zabiť draka Fafnira. Jasne že aj ostatní hrdinovia tých čias vlastnili svoje vlastné magické meče: Dietrich von Bern bojoval s Nagelringom a Eckesachsom. Arngrim, Hrdina zo staro islandskej zbierky piesní Edda vlastnil zakliaty meč Tyrfing, ktorý každému vlastníkovi prinesie smrť.

Mýtus a technológia

Wieland, zázračný kováč božského pôvodu, mal ako profesionál svoj vlastný tajný recept: Keď koval čepeľ meča Mimung pre svojho syna Witticha, s prvými výsledkami nebol spokojný. Preto nastrúhal meč na piliny a primiešal ich do cesta na chleba. Keď chleba upiekol, dal ho zjesť sliepkam. Potom zozbieral exkrementy, spálil ich v ohni a z toho vytavil kov, túto procedúru zopakoval niekoľko krát. Z kovu, ktorý bol týmto spôsobom "vyčistený" ukoval nový meč, ktorý bol tvrdší než všetky posiaľ známe zbrane. Čo pre jeho súčasníkov bolo mágiou, však dnešní chemici vedia vysvetliť: Železo sa žalúdočnými procesmi oslobodilo od trosky, kyselinami a inými obsahmi žalúdka sa do železa dostali ešte aj iné látky- hlavne dusík a uhlík. Tento pokus bol síce odvážny, ale priniesol mu kvalitnejšie železo, ako sa v 50. rokoch 19. st. v Museum of English Rural Life v dokázalo chemickom pokuse. Takýmito mystickými spôsobmi vyhotovené meče nemohli chýbať pri veľkých udalostiach. Už v 8. storočí bolo u Karolingov zvykom mladého regenta obradom zvaným "Schwertleite" (dostal meč) uviesť do plnoletosti. V tomto obrade mladým následníkom trónu slávnostne odovzdali meč. Až potom mohli ísť bojovať vo vojne a nechať sa zvoliť za kráľa. Nielen bojovníci, ale aj kováči požívali veľkú vážnosť v spoločnosti. Keďže ich schopnosť ukovať dobrý meč spočívala hlavne v skúsenosti a nie v chemických či fyzikálnych vedomostiach, sa kovanie považovalo za magické umenie. Len správnym postupom sa mohol zo železa stať ušľachtilý kov na zbrane. Najdôležitejšia nie je len čo najväčšia čistota kovu, ale aj množstvo uhlíka v železe. Železo , ktoré obsahuje menej než pol percenta uhlíka je relatívne mäkké, čím sa síce ľahšie opracováva, ale pri boji by sa pri náraze dvoch čepelí zohlo a rýchle zúbkovatelo. Keď je obsah uhlíka vyšší než dve percentá sa meč stane takým tvrdým a krehkým že sa pri náraze zlomí. Kováčom išlo teda o to, aby vyhotovili meč, ktorý nebol ani príliš tvrdý ani príliš mäkký. Mal byť pružný aby vydržal deformácie, a tvrdý aby sa počas boja neopotreboval. Ideálny obsah uhlíka je teda medzi 0,5 a 1,5%. K tomuto pomeru sa kováči dostali náhodou, lebo sa používal oheň uhlíkov. Podľa teploty ohňa stúpal alebo klesal pomer uhlíka. Pri vysokých teplotách (nad 1130°C) uhlík zhorí, čiže klesá množstvo uhlíka. Pri nižších teplotách (nad 723°C), alebo keď sa kov rovno v prachu z uhlíkov kladivom opracováva, pomer stúpa. Z tejto informácie sa vyvinul ďalší problém: Správnu teplotu bolo možné určiť len podľa farby z ohňa vytiahnutého z kovu, čo si vyžadovalo veľa skúsenosti od kováča. Avšak so správnym množstvom uhlíka ešte nemáme záruku dobrého meča. Keď sa čepeľ ochladí pomaly, ostane molekulám železa dosť času na to aby sa rozmiestnili v rovnomernej kryštalickej mriežke. Výsledkom je relatívne mäkký kov s inkorporovanými krehkými železno-uhlíkatími molekulami, tzv. Cementit. Keď sa ale horúca čepeľ zakalí, napríklad v studenej vode, príde akoby k šokovému stuhnutiu železných molekúl, ktoré sa už nemohli uvoľnene zoradiť. Tím vznikla kryštálová štruktúra , v ktorej molekuly tvoria napnutú mrežovitú štruktúru: Vzniká "kalený" kov. Pri zakalení sa kov stane tak tvrdým a krehkým že by sa roztrieštil pri prvom náraze. Kvôli tomu sa čepeľ zohreje na 200 až 300°C, postup sa nazýva popúšťanie, čím sa napnutie v kove uvoľní. Krehkosť a tvrdosť sa zmenší, trvanlivosť a elasticita sa značne zväčší. Na zakalenie sa používala studená voda alebo olej, v ktorom sa kov pomalšie ochladil. Používali sa aj dusíkaté kvapaliny. Táto metóda sa podľa legendy "vynašla" v Damasku, kde zajatca prepichli páliacim mečom. Po exekúcii zistili že kov stvrdol. Našťastie zistili že sa ten istý účinok prejavil aj ponorením do moču alebo vody z garbiarní. Pri takýchto mystických spôsoboch sa museli aj tí najlepší kováči z času na čas zmieriť s neúspechom. Odhaduje sa, že zloženie bolo len u každej druhej alebo tretej čepeli dobré. Všetko ostatné bol odpad.

Meče - ďalší vývoj

Po páde rímskej ríše bola pancierová košeľa na dlhý čas najdôležitejšou ochranou tela. So zväčšujúcou sa používanosťou lukov a kuší sa aj brnenie museli zdokonaliť. Pancierové košele boli zosilnené resp. nahradené platničkovým pancierom. Spočiatku pokrývali len ruky a nohy, neskôr aj celé telo. Keď sa zlepšovali defenzívne jednotky sa bezpodmienečne museli zlepšiť aj meče. Najprv boli vyrábané 70 až 100cm tzv. "bastard" meče, ktoré sa mohli viesť jednou, či dvoma rukami. Neskoršie meče boli dlhšie a ťažšie. S nimi sa dalo veľmi silno udierať. Ale ani s najlepšími a najostrejšími mečmi sa nedalo preraziť brnenie. Ale silou nárazov sa lámali kosti a vyvolávali ťažké zranenia vo vnútri tela. Keď bol súper neobrnený bolo možné aj s tupým mečom odťať nohu, ruku či hlavu: Hmotnosť meča sa stala dôležitejšou než ostrosť čepele. Zároveň sa vyrábali dýky tzv. "Panzerbrecher". Boli dlhé zhruba 25cm s ostro sa zbiehajúcou špičkou. Úlohou tejto zbrane bolo prepichnúť brnenie alebo strčiť čepeľ medzi platničky brnenia.

Strelné zbrane - meč stráca význam

Rozšírenie strelných zbraní znamenalo koniec pre meče. Keďže ani najsilnejšie brnenia nemali proti mušketám a pištoliam šancu, zmenili sa potreby oblečenia. Brnenie bolo nepotrebné, obliekali sa bežným oblečením - uniformou. Meč sa nahradil šabľou a kordom. Kvôli jeho jednoduchej výrobe a menšej spotreby materiálu sa stal lacnejším a populárnejším. Kvôli rýchlemu vzrastu popularity vznikali hlavne v taliansku a francúzsku veľa šermiarskych škôl. Vojenský význam v tom čase ale meč stratil veľmi rýchlo. Šabľa a dýka boli ešte v 18. st. používané kavalériou. Krátko nato sa už meče používali len ako hodnostný odznak, ktorým sa zdobili dôstojníci.

Súčasnosť - Atrakcia pre turistov a technologická história

V súčasnosti historické zbrane a medzi nimi i meče zažívajú renesanciu. Rôzne mestá, obce, zámky či múzea predvádzajú turistom šermiarske umenie. Na stredovekých zámkoch znovu ožívajú rytierske súboje. Pri rôznych historických výročiach sa napodobňujú staré bitky, kde šikovní kaskadéri a hobby-šermiari predvádzajú svoje umenie. Aj ponuka viac či menej autentických mečov je medzi týmito nadšencami stále väčšia. Medzi "fantastickými" mečmi z lacného plechu či recyklovaných auto dielcov, ktoré sa hodia nanajvýš ako ozdoba na stenu, existujú aj autenticky a veľmi kvalitne spracované repliky. Historické vedomosti o materiáloch a kováčskych technikách často spracovávajú High-Tech remeselníci a rozvíjajú historickú znalosť o nové poznatky. Vďačíme im za to že rozuzlili takto mnohé archaické legendy o mečoch.


dESIGN majro 2005