obrázek

Home

Vývoj zbraní

Riadené strely

Balistika

Chemické a biologické zbrane

Download

ZBRANE

Chemické zbrane

Chemické zbrane sú prostriedky, ktoré môžu spôsobiť hromadné straty živej sily, sťažiť bojovú činnosť vojsk a zamoriť bojovú techniku a terén. Tieto zbrane boli použité už v 1. svetovej vojne nemeckou armádou. Chlór, použitý ako bojová zbraň, vtedy zasiahol 15 000 vojakov, z ktorých tretina zomrela, pretože neboli pripravený na chemický útok. Odvtedy sa začali v imperialistických krajinách vyrábať chemické zbrane vo velkom množstve aby v prípade vojny mohli byť použité ako zbrane hromadného ničenia. V súčastnosti sa zneužitím chémie pre vojnové účely zaoberajú početné skupiny vedcov po celom svete. Najväčšia potvrdená prítomnosť chemických zbraní je v Rusku, USA, Indii, Egypte a Sudáne. Program ich vývoja prebieha v Líbii, Číne, Iraku a Iráne. Základnú náplň chemických zbraní tvoria bojové chemické látky. Bojové chemické látky so svojimi fyzikálno-chemickými a toxickými vlastnosťami môžu zapríčiniť mnohé straty živej sily a poškodenie prostredia. Napriek tomu, že používanie chemických zbraní je zakázané medzinárodnou konvenciou, niektoré štáty ich používajú, alebo používali (napr. Irak). Výroba bojových chemických látok je náročná a závislá na dostupných surovinách, a preto je zčasti obmedzená. Znalosť účinku bojových chemických látok a ochrany proti nim zmešuje pravdepodobnosť ich použitia vo vojne. Podla účinku delíme bojové chemické látky na tri skupiny: otravné, zápalné a dymotvorné látky.

Otravné látky

Otravné látky sú najdôležitejšie bojové chemické látky a tvoria základ chemických zbraní. Z veľkého počtu chemických zlúčenín sú tisícky toxických, z ktorých iba niekoľko desiatok je otravných. V otravných látkach sa najčastejšie vyskytujú tieto prvky: uhlík, vodík, kyslík, fosfor, síra, arzén, dusík, chlór, fluór. Každá otravná látka je chemická zlúčenina, ktorá má vlastné fyzikálne, chemické a toxické vlastnosti a podľa toho aj fyziologický účinok. Otravné látky so svojím ničivým účinkom na ľudský organizmus prenikajú do organizmu dýchacími orgánmi, cez pokožku, zažívacím traktom alebo cez oči.

Fyzikálne vlastnosti otravných látok:

K fyzikálnym vlastnostiam patrí: farba, zápach, skupenstvo, hutnota pár, napätie pár, rozpustnosť, bod varu, bod tuhnutia, viskozita, povrchové napätie atď. Tieto fyzikálne vlastnosti majú význam pre bojové použitie otravných látok, pre zisťovanie ich prítomnosti v prostredí a protichemickú ochranu. Otravné látky sa za normálných podmienok vyskytujú v plynnom, kvapalnom alebo tuhom skupenstve. Výparnosť udáva aké množstvo látky sa za určitého tlaku a teploty vyparí do ohraničeného priestoru. Výparnosť sa udáva najčastejšie pri 20°C a má úzky vzťah k stálosti látky v teréne. Čím je výparnosť väčšia, tým je stálosť v teréne menšia a naopak. Napätie pár určuje tlak pary, ktorý sa vytvorí za určitej teploty. Hutnota pár udáva, koľkokrát je para otravnej látky ťažšia než vzduch. Väčšina pár otravných látok klesá k zemi, pretože ich hutnota je väčšia ako 1. Rozpustnosť udáva aké množstvo otravných látok sa rozpúšťa v určitom objeme rozpúšťadla za určitej teploty a udáva sa v g/l. Otravné látky sa dobre rozpúšťajú v organických rozpúšťadlách a zle rozpúšťajú vo vode. Rozpustnosť má význam pri ich prenikaní pokožkou. Povrchové napätie sú sily, ktoré bránia zväčšovaniu povrchu kvapalných otravných látok. Má to význam pri odmorovaní, pretože čím menšie je povrchové napätie, tým ľahšie sa dá látka zmyť z rôzneho povrchu. Otravné látky by mali mať tieto chemické vlastnosti: Otravné látky musia byť stále voči vzdušnej vlhkosti a vzdušnému kyslíku. Nesmie prebiehať chemická reakcia medzi jednotlivými otravnými látkami, čím by sa stratili svoje bojové účinky. Musia byť tiež tepelne odolné a nemali by pôsobyť na kovy korozívne. Len málo známych bojových látok úplne vyhovuje všetkým týmto požiadavkám.

Toxické vlastnosti otravných látok:

Rozhodujúcou vlastnosťou otravných látok z hľadiska ich využitia v boji je ich toxicita, ktorá má u každej látky určitý špecifický charakter. Toxický účinok je úmerný dávke, ktorá vnikla do organizmu. Dôležitá je koncentrácia otravných látok vo vdychovanej atmosfére a udáva sa v mg na liter. Koncentrácia otravných látok na bojisku môže byť rôzna, od koncentrácií s minimálnou účinnosťou až po koncentráciu, ktorá zabíja na jedno vdýchnutie, a závysí od mnohých faktorov ako je vzdialenosť od výbuchu streliva, poveternostné podmienky, terén a iné. Bojová koncentrácia je minimálna koncentrácia pri ktorej ešte dochádza k vyradeniu nechránených osôb. Neznesitelná koncentrácia, udávaná pri dráždivých látkach, je koncentrácia ktorá sa dá krátkodobo zniesť bez ochrannej masky.

Otravné látky sa delia na nervovoparalytické, pľuzgierotvorné, dusivé, všeobecne jedovaté, psychoaktívne a dráždivé.

1) Nervovoparalytické látky

Tieto látky patria k najúčinnejčím druhom otravných látok. Sú to veľmi prudké jedy, ktoré vo forme pár, aerosólu alebo v kvapalnom stave vnikajú do organizmu dýchacími, tráviacimi orgánmi a neporušenou pokožkou, na ktorej nezanechávajú žiadne stopy. Rôzne nervovoparalytické látky majú podobný mechanizmus účinku na organizmus, aj keď majú rozdielne fyzikálne a chemické vlastnosti. Pri prenikaní do organizmu nevyvolávajú jeho miestne poškodenie, ale spôsobujú ťažké poškodenie centrálnej nervovej sústavy a preto patria k nervovým jedom. K poškodeniu centrálnej nervovej sústavy dochádza v dôsledku toho že sa poruší rovnováha medzi sympatickám a parasympatickým nervovým systémom. Medzi nervovoparalytické otravné látky patria: tabun, sarin, soman, látka VX a ďalšie.

Sarín

- izopropylester kyseliny metylfluórfosforitej - bod varu 147°C, bod tuhnutia -56°C - je to bezfarebná kvapalina bez výrazného zápachu, ovocná vôňa Vo vodnom prostredí sarín podlieha hydrolýze, ktorá je najjednoduchšou odmorovaciou reakciou. Chlórnanové ióny a alkalické látky hydrolýzu urýchľujú. Sarín sa odmoruje kašou chlórového vápna, chlórnanovým roztokom a roztokom alkálií a v uzavretých priestoroch parou alebo čpavkom.

Je to prudko jedovatá zlúčenina, ktorá do organizmu vstupuje dýchaním, zažívacím traktom a cez pokožku. Podľa amerických názorov je sarín najperspektívnejší pre použitie na zamorenie životného prostredia. Pri vniknutí kvapky sarínu o objeme 0,01ml do oka nastanie smrť v priebehu niekoľkých minút. Jeho smrtelná koncentrácia je okolo 0,1mg/l po dobu pôsobenia jednej minúty. Účinky otravy sa prejavujú poškodením centrálnej nervovej sústavy čo vedie k zúženiu zorničiek, bolesti očí a hlavy, nadmerné vylučovanie slín, zasiahnutý ťažko dýcha a kašle, nadmerne sa potí, zvracia a nastávajú prejavy samovoľnej defekácie a močenia. Celková slabosť organizmu je vystriedaná paralýzou jednotlivých svalov čo vedie k obrne celého svalstva. Smrť nastáva po ochrnutí dýchacích a srdcových orgánov. Sarín má v tele kumulatívny účinok.

Soman

- pinakolylester kyseliny metylfluórfosforitej - bezfarebná kvapalina so slabým ovocným zápachom - bod varu 167°C, bod tuhnutia -70°C Je dostatočne odolný proti tepelnému rozkladu. Vo vode je málo rozpustný, dobre sa rozpúšťa v organických rozpúšťadlách. Má podobné chemické vlastnosti ako sarín, ale s tým rozdielom, že jeho chemické reakcie prebiehajú pomalšie. Jeho účinok na organizmus sa prejavuje podobne ako pri saríne, je však toxickejší.

Látka VX

- 0-etyl-S-diizopropylaminoetylester kyseliny metyltiofosforitej - bezfarebná až jantarová kvapalina so zápachom spálenej gumy S vodou sa dobre mieša a tvorí s ňou stále roztoky. Samovoľná hydrolýza látky VX trvá dlho, niekedy až niekoľko mesiacov. Najväčší význam má katalýza hydrolýzy chlórnanovým aniónom. Látka VX preniká do organizmu celým povrchom tela. Má vysoký kumulatívny a neurotický účinok. Príznaky otravy látkou VX sa prejavujú drobnými zášklbmi svalstva, pocitmi na zvracanie, poruchou duševnej činnosti (zvýšená úzkosť a strach), dýchacími ťažkosťami, zvýšeným slinením a potením, kŕčami a neskôr smrťou, ktorá môže nastať podľa stupňa zasiahnutia o niekoľko desiatok minút až 48 hodín. Má vysokú stálosť v teréne, v dôsledku malej výparnosti a používa sa preto na zamorenie vzduchu vo forme aerosólu.

2) Pľuzgierotvorné látky

Sú to kvapaliny, ktoré zamorujú terén po dobu niekoľkých týždňov až mesiacov. Pľuzgierotvorné látky vyvolávajú zmeny na pokožke, na ktorú prenikajú aj cez odev a obuv a cez pokožku sa vstrebávajú do teľa. Po zasiahnutí sa na pokožke objavia pluzgiere, ktoré neskôr hnisajú a ťažko sa hoja. Okrem toho sa neskôr prejaví celkové ochorenie tela. Odmorovanie je zdĺhavé a používa sa k nemu chlórové vápno, hasené vápno a ďalšie. Hlavnými predstavitelmi pľuzgierotvorných látok sú destilovaný yperit (HD), dusíkaté yperity (HN) a lewisit (L)

Destilovaný yperit

- 2,2 dichlordietylsulfid - chemický čistý yperit je bezfarebná olejovitá kvapalina bez zápachu - technický je tmavohnedý sa zápachom horčice - bod varu 227,8°C, bod tuhnutia 14,4°C

Je dobre rozpustný v organickách rozpúšťadlách a zle vo vode. Dobre preniká do pórovitých hmôt ako drevo, guma, textil a zle sa z nich odstraňuje. Yperit je jedna z najstálejších otravných látok a v teréne vydrží od niekoľko dní až po niekoľko týždňov v závyslosti od počasia. Vodou sa hydrolyzuje pomaly. Alkálie a vyššia teplota hydrolýzu urýchľujú. Významnou reakciou pre odmorenie je reakcia s chlórnanmi, kedy produkty sú netoxické. Yperit je jednou z najznámejších otravných látok a na organizmus pôsobí vo forme kvapôk, pár a aerosólov. Do organizmu vstupuje celým povrchom tela, dýchaním a zažívacím traktom a v organizme má kumulatívny účinok. Účinok yperitu je oneskorený, to znamená že prvé klinické príznaky otravy sa prejavia až po určitej dobe, ktorá je nepriamo úmerná koncentrácii yperitu. Zasiahnutie pokožky sa prejavuje po 4-8 hodinách jej sčervenaním. Potom sa v miestach sčervenania začnú objavovať pľuzgieriky, ktoré sa zlievajú v pľuzgiere, ktoré po 2-3 dňoch praskajú a vznikajú hlboké otvorné rany. Pľuzgiere na pokožke i slizniciach sú omnoho horšie ako popáleniny a spôsobené rany sa hoja 20-30dní. Yperit dostal svôj názov podľa belgického mesta Ypres, kde bol na západnej fronte po prvý krát použití nemeckou armádou proti anglickým a francúzskym vojskám v roku 1917. Nemci bombardovali nepriateľa granátmi naplnenými pľuzgierotvornou kvapalinou, ktorá dostala názov horčičný plyn alebo yperit, a zapríčinila mnohé straty v britskom vojsku. Istá sestrička Vera Brittainová napísala: "Želám si, aby tí, čo hovoria, že táto vojna musí pokračovať za každú cenu, videli vojakov s popáleninami spôsobenými yperitom. Veľké pľuzgiere farby horčice, nevidiace oči, celí zlepení a zmokvaní, stále lapajú po dychu, hovoria len šeptom, opisujú, ako sa im sťahujú hrdlá, a vedia, že sa zadusia." Ypres by sa stalo symbolom chemickej vojny pravdepodobne aj bez yperitu, pretože počas druhej bitky pri tomto mestečku 22. apríla 1915 uskutočnili nemci prvý moderný chemický útok. Pri priaznivom vetre otvorili tisíce fliaš s chlórom a zelenožltý oblak sa plazil k francúzskym zákopom. Účinky chlóru boli desivé - po chvíli zostal šesťkilometrový úsek frontu bez jediného živého vojaka.

Dusivé látky

Tieto látky vnikajú do organizmu dýchacími cestami. Dusivé látky rozkladajú plúcne tkanivo a vyvolávajú prudký opuch pľúc, čím sa naruší okysličovanie krvy. Ich účinok je oneskorený a prejavuje sa po 2 až 12 hodinách. Zasiahnutý silno kašle, dusí sa, nápadne zbledne, zoslabne a v ťažkých prípadoch zomrie. Účinok je kumulatívny a stupňuje sa pri fyzickej námahe a pri pobyte na priamom slnečnom žiarení. Medzi dusivé látky patrí napr. chlór, fosgen, difosgen, chlorpikrin a iné.

Fosgén

- pri normálnej teplote je bezfarebný plyn (difosgén je kvapalina) - zápach hnijúceho sena - bod varu 8,2°C, bod tuhnutia -118°C

Vo vode je málo rozpustný, ale vodou sa rozkladá. Dobre sa rozpúšťa v organických rozpúšťadlách. Kvapalný fosgén je dobrým rozpúšťadlom niektorých otravných látok (napr. yperit) a preto sa môže používať v kombinácii. Pri zasiahnutí fosgénom sa postupne prejavuje sladká chuť v ústach, odpor k fajčeniu, slabý kašeľ, tiesnivý pocit v hrudi, slabá závrať, nevolnosť a zvracanie. Tieto príznaky po opustení zamorenej oblasti postupne miznú a počas skrytého pôsobenie otravnej látky v tele sa zasiahnutý cíti pomerne dobre, až na to, že pri fyzickom zaťažení skoro pociťuje únavu. Potom sa ale zdravotný stav vážne zhorší a prejavuje sa zrýchlené dýchanie, silný kašeľ, bolesti hlavy, zmodranie perí, viečok, tváre a nosa, zvyšuje sa pulz, pociťuje sa bolesť pri srdci, závrať, slabosť a dusenie. Teplota môže vystúpiť na 38-39°C. Akútny opuch pľúc trvá až niekoľko dní. Pri silnom zasiahnutí nastáva smrť v dôsledku narušenia srdcovej činnosti.

3) Všeobecne jedovaté látky

Tieto látky prenikajú do organizmu len dýchacími cestami. V ľudskom tele sa nekumulujú, ale pôsobia veľmi rýchlo. Nízké koncentrácie si organizmus dokáže sám zneškodniť. Všeobecne jedovaté látky zasahujú krv a centrálny nervový systém tým, že narušujú alebo úplne zastavia procesy okysličovania krvi čím zastavujú činnosť dýchaých orgánov. Príznaky zasiahnutia sú: kovová chuť v ústach, škrabanie v krku, bolesti hlavy, slabosť, zvracanie, pocit strachu. Chlórkyán spôsobuje aj podráždenie očí a horných dýchacích ciest. Pri ťažkých otravách sa dostavuje dusenie, spomalenie pulzu, zružovenie pokožky, strata vedomia, prudké kŕče, nepravidelnosť srdcovej činnosti a prestatie činnosti dýchacích orgánov čo vedie k smrti. Medzi všeobecne jedovaté látky patrí napr. kyanovodík a chlórkyán.

Kyanovodík

- je to prchavá kvapalina, pary sú lahšie ako vzduch - zápach po horkých mandliach - bod varu 25,7°C, bod tuhnutia -15°C Je dobre rozpustný v organických rozpúšťadlach a neobmedzene sa mieša s vodou.

4) Dráždivé otravné látky

Používajú sa na dočasné vyradenie živej sily, na výcvik vojakov a na potláčanie demonštrácií a iných policajných zásahov. Sú používané vo forme aerosólov a dráždia oči a horné dýchacie cesty. Medzi dráždivé látky patria: látka CS a CR, chlóracetofénón, arzíny a adamzit.

Látka CS

- 2-chlórbenzylidenmalonnitril - je to biela alebo svetložltá kryštalická látka, zápach po čiernom korení - bod topenia 95°C Je málo rozpustná vo vode, dobre sa rozpúšťa v kyseline octovej, benzéne a chlorforme. Látka CS sa používa vo forme aerosólu na zamorovanie ovzdušia. V teréne sa smrtelná koncentrácia nedá vytvoriť. Na organizmus pôsobí už vo veľmi malých koncentráciách a spôsobuje dráždenie očí a horných dýchacích ciest. Vo veľkých koncentráciách spôsobujue okrem toho aj pálenie ako žihľava. Príznaky zasiahnutia sú: silné pálenie a bolesť v očiach, slzenie a neskoršie podráždenie a sčervenanie očných viečok, bolestivé pálenie v ústach, nosohltane a horných dýchacích ciest a obtiažnejšie dýchanie, kašlanie, nadmerné vyľučovanie slín, nevoľnosť a niekedy krvácanie z nosa. Po opustení zamoreného ovzdušia sa tieto príznaky strácajú v priebehu 5-10 minút. Oči sa ošetrujú vypláchnutím čistou vodou a použitím alkalickej očnej masti.

5) Psychoaktívne látky

Tieto látky majú rôzne princípy účinku od napr. psychóz až po extrémne zníženie krvného tlaku. Väčší význam majú látky ktoré pôsobia na telesnú oblasť. Psychoaktívne látky sa najčastejšie používajú vytváraním aerosólových oblakov a takéto napadnutie patrí k jedným z najefektívnejších zasiahnutí živej sily. Medzi tieto látky patrí napr. látka BZ a LSD.

Látka BZ

- 3-chinuklidinylester kyseliny difenylglykolovej - je to bezfarebná kryštalická látka - bod topenia 190°C, bod varu vyše 300°C Hydrochlorid látky BZ je pevná látka, dobre rozpustná vo vode. Látka BZ preniká do organizmu dýchacími orgánmi a zažívacím traktom. Pôsobenie tejto látky sa začne prejavovať po dobe latencie ktorá trvá asi 1 hodinu od zasiahnutia. Pôsobí na nervovú sústavu, spôsobuje ochabnutie, bolenie hlavy, oslabenie zraku, ospalosť a narušenie psychiky. 10 mg látky BZ vyvolá u človeka stratu kontaktu s okolím. Na odmorovanie tejto látky sa používa mydlová voda, materiál sa odmorije chlórnanom vápenatým alebo alkoholickým roztokom hydroxidu vápenatého.

Ochrana pred otravnými látkami

Prvá pomoc

Pri poskytovaní prvej pomoci treba predovšetkým nasadiť ochrannú masku. Pri zasiahnutí nervovoparalytickou látkou sa používajú antidotá. Antidotum je protijed. Pri zasiahnutí nekrytých častí tela kvapkami nervovoparalytickej alebo pľuzgierotvornej látky treba odsať tieto kvapky ihneď odsať. Ak sa otravné látky dostanú do zažívacieho traktu treba okamžite vyvolať zvracanie. Pri bezvedomí vyvolanom pôsobením otravných látok treba zaviesť umelé dýchanie, okrem prípadu keď je otravnou látkou dusivá látka. Po zasiahnutí všeobecne jedovatými a dráždivými látkami treba do ochrannej masky vložiť čuchaciu ampulku.

Indikácia otravných látok

Zisťovanie otravných látok je jednou z najdôležitejších súčastí protichemickej obrany. Pri neskorej ochrane ani tie najdokonalejšie ochranné prostriedky nezaručujú ochranu. Otravné látky sa zisťujú subjektívnym a objektívnym spôsobom. Pri subjektívnom spôsobe sa využívajú fyzikálné vlastností látok (napr. farba, zápach, ...). Okrem toho sa využívajú ďalšie znaky chemického napadnutia ako tlmený výbuch streliva, vytváranie hmly alebo dymu vo väčšom množstve, zmena farby vegetácie a výskyt uhynulých zvierat a hmyzu. Nevýhodou tohto zisťovania je neskoré zistenie príznakov a používa sa preto v núdzových situáciách. Pri objektívnom zisťovaní je najpoužívanejšie chemické zisťovanie, založené na reakciách bojových chemických látok s chemickými činidlami, pričom prebehne farebná zmena. Tento jav je využitý v mnohých priekazníkových prostriedkov, ako sú trubičky, papieriky, kriedy, prášky a farby a aj automatické signálne zariadenia.

Zápalné látky

Zápalné látky sú rôzne zmesi chemických látok, ktoré môžu spôsobyť veľké škody. Pri horení ničia iný materiál, spôsobujú popáleniny osobám a vytvárajú ohniská na zakladanie požiarov. Hasenie týchto látok vodou je nebezpečné a neúčinné. Najčastejšie sa hasí pieskom alebo hlinou. Zápalné látky sa rozdeľujú do troch kategórií: zápalné zmesi naftových produktov, kovové zápalné látky, organokovové a zápalné látky iného typu.

1) Zápalné zmesi naftových produktov

- nezahustené - zahustené (napalmy) - zmesi olejových a kovových látok (pyrogely)

Nezahustená zápalná zmes

Táto zmes sa používa ako náhradná zápalná látka. Pozostáva z 50% benzínu a z 50% destilačnývh zvyškov ropy.

Zahustené zápalné zmesi - napalmy

Sú to rôsolovité látky, ktoré sa pripravujú tak, že benzín alebo zmesi benzínu sa zahusťujú benzénovými zahusťovadlami, polystyrénom, kaučukom a ďalšími. Benzénové zahusťovadlá sú hlinité soli vyšších mastných kyselín, ako je napr. kyselina nafténová a palmitová, z ktorých je odvodený názov napalm. Dnes platí názov napalm pre všetky zahustené zmesi, aj keď používajú iné zahusťovadlá. Teplota horenia napalmov je 800-1200°C a doba horenia je podľa množstva od 10 do 20 minút. Majú vysoký účinok na živú silu kvôli svojim dobrým fyzikálnym vlastnostiam. Sú husté, lepkavé, dobre prilínajú na rôzne povrchy a majú dobrú súdržnosť pri lete vzduchom. Oxid uhličitý vznikajúci pri horení môže spôsobiť otravy.

Zápalné zmesi olejových a kovových látok - pyrogely

Pripravujú sa miešaním zahustených zmesí s horčíkom, asfaltom, drevenými pilinami, dusičnanom sódnym alebo chlorečnanom hlinitím a vápenatým. Pyrogely majú vysoký ničivý účinok, pretože majú vysokú teplotu horenia, až 1600°C. Čas horenia je pri 50kg tejto látky asi 4 minúty.

2) Kovové zápalné látky

- elektrón - termity a termaty

Elektrón

Je to zliatina obsahujúca okolo 90% horčíka, 3-6% hliníka, 1-3% zinku, trochu mangánu a stopy medi a železa. Pri horení dosahuje teplotu až 2000°C, má však vysokú zápalnú teplotu okolo 1300°C a potrbeuje preto špeciálny zapalovač.

Termity a termaty

Sú to zmesi oxidov železa a hliníka, ktoré po zahriatí spolu reagujú za vzniku veľkého tepa, teplota horenia je až 2800°C. Pri horení nevzniká plameň, len rozpálená troska vyredukovaného železa a kysličníka hlinitého. Kvôli svojej vysokej zápalnej teplote (okolo 1300°C) potrebuje na zapálenie špeciálny zapalovač. K niektorým termitovým zmesiam - termátom sa pridáva dusičnan bárnatý, síra a olej, čím sa zníži zápalná teplota. Termit má úplnú kyslíkovú bilanciu, to zamená že horí nezávisle od vzdušného kyslíka a môže teda horieť aj pod vodou. Termit prepaľuje oceľ, dural, taví kovové predmety a spôsobuje popraskanie betónu. Preto je určený najmä na ničenie objektov.

3) Organokovové zápalné látky

Tieto látky sú na vzduchu samozápalné.

Trietylalumínium

Je to bezfarebná kvapalina s teplotou horenia 2300°C. Vo forme zahustenej horľaviny sa používa ako náplň zápalných zbraní, kde sa ako zahusťovadlo používa polyizobutylén.

Urán

Uránové izotopy sa považujú za uránový odpad, ale našlo sa pre ne aj využitie. Zistilo sa že guľky, alebo ihličky vyrobené z tohto odpadu ľahko prenikajú kovovými materiálmi a ľudským organizmom, keď sa im dodá kinetická energia. Pri prenikaní pancierom tieto guľky horia a hrozí tak nebezpečenstvo vzniku požiara vo vnútri obrnených transportérov a súčasne aj nebezpečenstvo otráv a zamorenia priestoru alfa žiaričmi.

Biely fosfor

Je to voskovitá, do žlta zfarbená látka, ktorá je samozápalná už pri 30-50°C. Teplota horenia je 1100-1200°C. Fosfor sa používa hlavne ako zapalovač v napalmových bombách. Popáleniny fosforom sú ťažké a bolestivé a velmi pomaly sa hoja.

Látky dymotvorné

Tieto látky sú najmenej nabezpečné. Používajú sa k zastieraniu priemyselných závodov, skladíšť alebo vojenských jednotiek a objektov. Zdraviu škodlivé sú len vo veľkých koncentraciách, ale aj v taktom prípade postačí ochranná maska.

Biologické zbrane

Biologické zbrane sú prostriedkom hromadného napadnutia žiých organizmov. Sú založené na nízkej odolnosti človeka voči chorobám. Prvé použitie biologických zbraní bolo v 14.storočí, kedy Tatári katapultovali do okupovaného mesta Krym mŕtvoly ľudí, ktorí zomreli na mor. V stredoveku a v rannom novoveku dochádzalo, kvôli zlej hygiene a lekárskej starostlivosti, k veľkým epidémiám (napr. mor a cholera). Infekčné choroby sú významným prostriedkom na hromadné zabíjanie a preto v mnohých krajinách prebieha výzkum a vývoj biologických zbraní. Väčšina biologických zbraní je vyrábaná v Rusku a Číne, pričom program ich vývoja prebieha aj v Egypte, Líbií a Sudáne. V roku 1935 v Japonsku pracovalo 3000 špecialistov na vývoji biologických zbraní, pričom bolo použitých asi 4000 zajatcov na zistenie ich účinkov. Aj iné krajiny, vrátane USA a Británie, mali v minulosti program vývoja biologických zbraní, ale v roku 1972 ho ukončili na základe medzinárodnej zmluvy o zákaze ich výroby a zhromažďovania. Počas 2. svetovej vojny, Británia testovala použitie antraxu ako zbrane na škótskom ostrove Gruinard. Ostrov bol dekontaminovaný až v roku 1987. Teroristická sekta Óm Šinri Kjó, ktorá vypustila v Tokijskom metre nervový plyn sarin, použila aj antrax. Nikto sa ním však nenakazil. V sovietskom biologickom stredisku vo Sverdlovsku (Jekaterinburg) bol v roku 1979 vdýchnutý antrax, pričom zo 79 ľudí 68 zomrelo. Spojené štáty zverejnili v roku 1995 zoznam 17 krajín, ktoré podľa nich mali biologické zbrane. Na zozname boli Irán, Irak, Líbya, Sýria, Severná Kórea, Taiwan, Izrael, Egypt, Vietnam, Laos, Kuba, Bulharsko, India, Južná Kórea, Juhoafrická republika, Čína a Rusko. Rusko ale trvalo na tom, že svoj program vývoja biologických zbraní ukončilo už pred rokmi.

Zámerné šírenie biologických bojových činiteľov (agens-činiteľ) predstavuje nový spôsob ohrozenia. Kvalita a kvantita účinku biologických zbraní sa v poledných 20 rokoch výrazne zmenila. Vylepšené výrobné techniky týchto zbraní majú za následok prudkú nákazlivosť organizmov a genetickú modifikáciu nepatogénnych organizmov na patogénne. Genetické inžinierstvo pre chemickú a biologickú vojnu sa zaoberá zvýšením infekčnosti a toxicity mikroorganizmov, aby zvýšili ich nebezpečnosť pri použití v boji. V DNA sa relizujú tie gény, ktoré zodpovedajú za produkciu cudzorodých látok toxínov a patogénov. Patogén je vírus alebo mikroorganiznus schopný vyvolať ochorenie iného organizmu. Toxín je jedovatá látka rastlinného alebo živočíšneho pôvodu. Napr. bunka, korá je modifikovaná môže vyprodukovať až 100-krát viac toxínov a patogénov ako bunka, ktorá tieto látky produkuje prirodzeným spôsobom. Bunky, ktoré normálne neprodukujú toxíny, môžu byť pozmenené aby ich produkovali. Aj celková zdatnosť a schopnosť prežiť patogénu v prostredí, kde pôsobí UV-žiarenie, teplota a vysúšanie, sa geneticky vylepšuje behom jeho rozširovania. Aby agens prežil vo vonkajšom prostredí čo najdlhšie, pridávajú sa do aerosólov prídavné živiny. Biologické bojové činitele sa prenášajú na cieľ pomocou riadených alebo delostreleckých striel. K šíreniu chorôb môžu byť použité živé infikované nosiče, ako hmyz a hlodavce. Na ochranu pred biologickými činiteľmi sa používa vakcína, ktorá môže patogény a toxíny geneticky deaktivovať.

Pre reálne použitie musia mať biologické zbrane nasledujúce vlastnosti: - vysoká infekčnosť - vysoká úmrtnosť - možná produkcia veľkého množstva - vysoká rezistencia k vonkajšiemu prostrediu - možný prenos vzduchom - vysoká nákazlivosť - problematická imunizácia - náročná liečba ochorenia - problematická detekcia a identifikácia agensa

Hlavné vstupné cesty biologických činiteľov do organizmu sú: - tráviacim systémom (vodou a potravou) - dýchacím systémom (inhaláciou mikroorganizmov rozptýlených vo vzduchu) - pokožkou (napr. bodnutie hmyzom) K útoku na ľudský organizmus sa najviac hodí dýchací systém

Základné biologické bojové činiele (agens) sa delia na:

-Baktérie

-Vírusy

-Rikettsie

-Nižšie huby (Mycéty)

-Toxíny

Tieto mikróby sú najmenšiou formou života na Zemi. Po prvý krát bola ich prítomnosť objavená v roku 1683 Antony van Leeuwenhoekom a až o 200 rokov neskôr sa prišlo na vzťah medzi mikróbami a ochoreniami. Napriek tomu, že niektoré mikróby spôsobujú smrť, väčšina z nich je neškodná a niektoré sú aj užitočné. Tieto mikroskopické organizmy možno nájsť prakticky všade - vo vzduchu, vo vode, v rastlinách, v živočíchoch i v ľudskom tele.

Baktérie

Pre svôj negatívny účinok na ľudí sa baktérie používajú ako biologické bojové činitele.Sú to jednobunkové organizmy, ktoré majú prokaryotickú bunku. Ich veľkosť je približne 1-10 µm. Skladajú sa z genetického materiálu, cytoplazmy, bunkovej membrány a bunkovej steny. Podľa ich vonkajšej štruktúry sa delia na 4 základné typy: - guľovitý (koky) - tyčinkovitý (bacily) - špirálovitý (spirily, spirochéty) - vláknitý (aktinomycéty)

Baktérie si tvoria buď svoju vlastnú potravu - prostredníctvom chemických procesov, alebo parazitujú na živom hostiteľskom organizme či na neživej hmote. Na Zemi už žijú viac ako 3,5 miliardy rokov. Svojimi patogénnymi schopnosťami a rýchlym množením spôsobujú závažné infekčné ochorenia. Medzi ochorenia spôsobené baktériami patrí: sneť slezinná, brucelóza, cholera, úplavice, mor, tyfová horúčka, botulizmus, antrax, tularémia a ďalšie. Na ochranu pred baktériami sa používajú antibiotiká. Bunky môžu byť modifikované aby vytvárali protilátky pre pasívnu imunizáciu voči špecifickým infekčným agens.

Rikettsie

Sú to špecifické typy baktérií, ktoré majú vlastnosti aj báktérií aj vírusov. Sú to vnútrobunkové parazity s veľkosťou 0,3 až 2 µm.Najčastejšie sú prenášačmi článkonožce (vši, kliešte, blchy). Rikettsie spôsobujú: epidemický týfus, krovinný týfus, horúčku Q, africkú horúčku, skvnitú horúčku skalistých hôr a ďalšie.

Vírusy

Sú to najmenšie a najjednoduchšie mikróby. Sú to nebunkové mikroorganizmy, pozostávajúce z nukleových kyselín (DNA alebo RNA) a bielkovín. Nukleová kyselina a bielkovinový plášť (kapsid) spolu vytváraju virión. Ich veľkosť je od 15 do 300 nm a v porovnaní s baktériami sú malé. Keby bol vírus veľkosti človeka, tak baktéria by bola veľká ako socha slobody. Nemajú vlastný metabolizmus, preto musia parazitovať na konkrétnom hostiteľovi, do ktorého vnášajú svoju nukleovú kyselinu a využívajú ho k svojej reprodukcii. Pri infekcii a rozmnožovaní týchto vnútrobunkových parazitov obyčajne dochádza k zániku hostitelskej bunky, pričom vznikne až niekoľko sto nových vírusov. Vírusy sa podľa toho čo napádajú delia na:

-živočíšne vírusy

-rastlinné vírusy

-bakteriálne vírusy = bakteriofágy

-cyanofágy (napadajú sinice)

-mykofágy (napadajú huby)

Ochorenia spôsobené vírusmi sú: detská obrna, chrípka, spalničky, západonílská horúčka,besnota, kliešťová encefalitída, bradavice, opar, katary horných dýchacích ciest,žltá zimnica, tvorba nádorov, nervové poruchy, zvýšená citlivosť organismu na rôzné patogénne mikroorganizmy, AIDS (zlyhanie imunity) a ďalšie.

Toxíny

Sú to jedy biologického pôvodu. Sú produkované rastlinami, zvieratami a mikroorganizmami. Toxíny sa môžu vyrobiť aj chemicky.

Bakteriálne toxíny zadeľujeme do dvoch skupín: Endotoxíny a Exotoxíny.

Endotoxíny sú štrukturálne zložky bakteriálnych buniek, ktoré sa uvoľňujú až po ich odumretí a rozklade. Endotoxíny sa z tela hostiteľa uvoľňujú vtedy, keď baktérie podliehajú fagocytóze alebo inej lýze zložkami telových kvapalín. Producentmi endotoxínov sú najmä baktérie: Salmonella, Escherichia, Shigella, Proteus, Brucella a Neisseria. Symptómy vyvolané týmito toxínmi sú: horúčka, hnačka, lokálne krvácanie, pokles krvného tlaku a šokový stav.

Exotoxíny sa na rozdiel od endotoxínov ľahko uvoľňujú zo živých buniek svojich producentov a dajú sa získať kultiváciou baktérií vo vhodnom kvapalnom médiu. Exotoxíny (napr. tetanový alebo záškrtový) sú jednoduché bielkoviny. Sú často veľmi toxické pre hostiteľa (napr. smrteľná dávka tetanového toxínu alebo botulotoxínu pre myš je rádovo jedna desaťmilióntina miligramu). Niektoré exotoxíny sa vyznačujú afinitou (prilnavosť) k určitým tkanivám.

Nižšie huby

Sú to primitívne rastliny, neschopné fotosyntézy. Živiny pre život získavajú rozkladom rastlinného materiálu. Jednobunkové, niekoľko mikrometrov veľké huby sú kvasinky. Plesne sú mnohobunkové, v priemere 2 až 5 mikrometra veľké. Ochorenia vyvoláné hubami sú: Coccidioidomycosis, Histoplasmosis, Nocardiosis a ďalšie.

Patogény a infekcia

Prežívanie parazita závisí od jeho schopnosti uvoľniť sa z jedného hostiteľa a infikovať iného citlivého živočícha. Patogénne mikroorganizmy sa obyčajne uvoľňujú zo živého človeka alebo zvieraťa vo výlučkoch z tráviaceho ústrojenstva, v sekrétoch zo slizníc dýchacích ciest, v organických produktoch, ako sú lupiny z kože alebo úlomky z vlasov, a v hnise z infikovaných rán. Kýchanie a kašeľ napomáha uvoľňovať patogény z dýchacích ciest. Prenášanie patogénov a obyčajne odohráva medzi hostiteľmi k tomu istému biologickému druhu, hoci niekedy nastávajú aj infekcie medzi hostiteľmi z rôznych druhov. Človek sa napr. môže infikovať kožnými hubami (dermatofytmi) od domácich zvierat. Určité choroby sa prenášajú iba bezprostredným stykom s infikovaným hostiteľom, napr. vdychovaním kvapôčok od jedinca chorého na TBC alebo nádchu; priamym kontaktom s infikovaným hostiteľom ( napr. syfilis a kvapavka u človeka ). Mnohé choroby sa prenášajú nepriamo požitím potravy kontaminovanej tým, že pochádza z infikovaného zvieraťa alebo tým, že sa dostala do kontaktu s vodou znečistenou od infikovaného pacienta (napr. otrava potravinami, týfus, tuberkulóza, brucelóza a pod.). Kone sa môžu nepriamo nakaziť antraxom zo sena pochádzajúceho z pôdy kontaminovanej pôvodcami antraxu. Inokedy sa infekcia dostáva do tela nepriamo prepichnutím kože znečisteným nástrojom (tetanus). Niektoré patogény sa dostávajú k novému hostiteľovi prostredníctvom prenášačov spomedzi článkonožcov (blcha prenáša pôvodcu moru, voš pôvodcu škvrnitého týfu, komár pôvodcu malárie, atď.) Prežívanie rôznych patogénov mimo tela hostiteľa netrvá dlho. Napr. pôvodcovia pohlavných chorôb človeka rýchlo hynú mimo ľudského tela. Patogény tráviacich ciest prežívajú mnoho dní až mesiacov mimo tela. Sporulujúce patogény (vytvárajúce spóry), ako sú pôvodcovia tetanu, plynovej gangrény a antraxu, po vysporulovaní prežívajú celé roky v hnojnej pôde a nestrácajú svoju virulenciu (schopnosť spôsobiť ochorenie).

Mnohé plno virulentné mikroorganizmy môžu vyvolať ochorenie, len ak vniknú do tela špecifickou cestou. Clostridium tetani vyvoláva tetanus len po vniknutí do hlbokých rán, kde panujú anaeróbne podmienky, no vôbec neuškodí domácim zvieratám, keď sa dostáva do ich čriev. Pôvodca TBC je oveľa nebezpečnejší po vniknutí do dýchacích ciest, narozdiel od vniknutia do tráviaceho traktu. Mnohé patogény prejavujú afinitu (priľnavosť) k určitým tkanivám, napr.pneumokok k pľúcnemu tkanivu, pôvodca lepry, ku kožnému tkanivu, leptospíry k pečeni a obličkám a Vibrio cholerae k črevnej sliznici. Každý patogénny mikroorganizmus vyvoláva špecifický druh choroby. Určité patogény vyvolávajú tie isté príznaky pri rozmanitých živočíšnych hostiteľoch, ako napr. kŕče zapríčinené tetanovým toxínom Clostridium tetani. Iné sú schopné vyvolať rozdielne formy ochorenia u toho istého hostiteľa. Streptococcus pyogenes môže u človeka vyvolať zápal mandlí, šarlach, erisypel alebo infekcie rán. Niektoré mikroorganizmy sú veľmi patogénne pre určitých hostiteľov a nepatogénne pre iných. Napr. Corynebacterium diphteriae je patogénne pre človeka a v pokusoch aj pre morča, nie však pre potkana. Iné patogény vyvolávajú ochorenia rôznej intenzity v rozdielnych živočíšnych hostiteľoch. Bacillus anthracis vyvoláva akútnu a často smrteľnú septikémiu rožného statku, oviec a koní, zápalové zdurenie hltanu ošípaných a psov a hnisavé pľuzgieriky na mieste vstupu človeka pri tzv. kožnej forme antraxu, ale ťažké, často aj smrteľné ochorenia pri pľúcnej alebo črevnej forme.

Okrem mikroorganizmov, ktoré sa do tela dostávajú cez rany, väčšina mikroorganizmov sa spočiatku usídli na pokožke alebo na slizniciach, cez ktoré prenikajú do tkanív. Väčšina slizníc má pod svojim povrchom lymfatické kanáliky. Mikroorganizmy ktoré sa dostávajú na sliznicu nosohltana sústavne sa odstraňujú obrvenými bunkami epitelu alebo sa pohlcujú putujúcimi bunkami fagocytov, ktoré ich odnášajú do lymfatických kanálikov. Ak organizmy uniknú pred touto obranou a rozmnožia sa môže vzniknúť infekcia, napr. Staphylococcus aureus sa môže takto lokálne rozmnožiť v záhyboch pokožky, vo vlasových vačkoch alebo v tukových žľazách, čím vyvolá miestne poškodenie a potom preniknutie do tkanív. Koža vylučuje baktericídne látky ktoré mikroorganizmus musí najskôr prekonať, aby sa mohol rozmnožiť alebo preniknúť do tela. Mnohé patogény sú takto zničené ešte skôr, ako by sa im podarilo vniknúť do tela hostiteľa. Postupné rozmnožovanie patogénov v krvnom obehu sa nazýva septikémia. Rozdielne patogény sa veľmi odlišujú v schopnosti invázie do tela hostiteľa. Mnohé z nich majú túto schopnosť veľmi malú, ale predsa sú mimoriadne škodlivé tým, že sú schopné tvoriť veľmi účinné toxíny. Clostridium tetani nieje napríklad schopný invázie, ale keď sa dostane do hlbokých rán, tvorí veľmi účinný toxín so špecifickou afinitou k nervovým bunkám a vyvoláva deštrukciu tých častíc centrálneho nervového systému, ktoré zasiahne, čo sa prejaví príznakmi stuhnutia svalov a kŕčami. Záškrtový bacil neprenikne za tkanivá nosohltana a priedušiek, ale toxín, ktorý tam produkuje, sa dostáva do krvného obehu a vyvoláva rôzne všeobecné príznaky záškrtu, najmä poškodenie srdcového svalu. Mnohé silne invazívne mikroorganizmy, napr. streptokoky a sporulujúce bacily, vyvolávajú plynovú gangrénu sú producentmi silných toxínov, ktorými deštruujú tkanivá hostiteľa.

Najnebezpečnejšie biologické bojové činitele

Zoznam potencionálnych biologických prostriedkov, ktoré by sa dali použiť vo vojne alebo pre teroristické účely je dosť veľký a neustále sa mení a dopĺňa. Určenie konkrétneho vírusu, ktorý by najbližšie teroristi použili je veľmi ťažké. Najpravdepodobnejšie vírusy pre použitie teroristami by boli antrax, kiahne, botulotoxín a niektoré vírusy, ktoré spôsobujú hemoragické horúčky. Podľa vlastností, ktoré by biologické zbrane mali mať, sú antrax a kiahne najpotencionálnejší adepti s možnými najväčšími stratami na ľudských životoch.

Obidvaja sú vysoko smrteľní: úmrtnosť pre antrax, pri žiadnej predchádzajúcej liečbe, prekračuje 80%. Obidvaja sú stáli pre použitie v rozptýlenom oblaku a sú schopní hromadnej výroby. Vytrúsy antraxu (sneť slezinná) sú známe svojou životaschopnosťou po dlhú dobu.

Kiahne by takisto mohli byť uschované v zmrazenom stave a pritom by si udržali svoju virulenciu. Obidvaja boli vyvinutí v zbrojných programoch. Irak vyrobil antrax pre hlavice svojich rakiet a pravdepodobne vedie výskumy na víruse ťavie kiahne, ktorý je tesne spojený s kiahňami. Vedľa smrteľného pôsobenia, je tu pôsobenie ešte psychologické. Vyvolávajú masovú paniku medzi obyvateľstvom. Počiatočné rozpoznanie príznakov choroby môže byť neskoré. Väčšina lekárov nerozozná príznaky použitia antraxu. Pre kiahne je dané, že málo amerických lekárov má s nimi klinické skúsenosti a mohli by si ich pomýliť s podobnými chorobami (napr. nepravé kiahne a mnohotvárny bullous erytrím). Dostupnosť vakcín je dosť obmedzená. Vakcína pre antrax je licencovaná od roku 1970 a bola používaná len pre osoby, ktoré boli v kontakte s týmto vírusom. Armáda spojených štátov začala nedávno očkovať všetkých svojich vojakov proti antraxu.

Kiahne

Očkovanie proti kiahňam bolo v Spojených štátoch ukončené v roku 1971. Získanie vírusu kiahní je oproti ďalším vírusom (napr. antrax, toxín botulinu) najťažšia, ale ak by sa ho podarilo získať a úmyselne rozšíriť, kiahne môžu spôsobiť verejnú zdravotnú katastrofu. Vírus kiahní sa na celom svete už nevyskytuje, len vo výskumných ústavoch USA a Ruska. Existuje odhad, že nie viac ako 20% obyvateľstva má odolnosť proti kiahňam z predchádzajúcich očkovaní. V prípade že by sa podarilo rozšíriť vírus kiahní na niekoľkých kontinentov súčasne, malo by to katastrofálne následky. Vírus kiahní je nemožné vyrobiť a šanca že sa ho podarí ukradnúť z vysokozabezpečeného laboratória sa rovná nule. Preto nemusíme uvažovať o použití kiahní teroristami.

Antrax

Vyskytuje sa u ľudí len zriedkavo. Väčšinou napáda zvieratá, ktoré s potravou prehltnú v pôde spiace formy baktérie - spóry. Spóry dokážu prežiť v pôde v latentnej podobe celé roky. Antrax sa v krajinách západnej Európy a v Spojených štátoch objavuje len málokedy. Oveľa častejšie sa vyskytuje v Latinskej a Strednej Amerike, na juhu a východe Európy, v Ázii a Afrike. Najviac sú ohrození ľudia, ktorí pracujú s hospodárskymi zvieratami alebo v odvetviach spracúvajúcich mäso a vlnu. Antrax nie je nákazlivý. Jediný spôsob, ako ním môžno človeka infikovať, je vystaviť ho veľkému množstvu spór. Spóry antraxu môžu infikovať človeka cez porezanú alebo odrenú pokožku, prostredníctvom konzumácie nakazeného mäsa alebo pri ich vdýchnutí. Tri druhy antraxu sa nazývajú podľa toho, akým spôsobom sa dostali do organizmu: kožný, žalúdočno-črevný alebo pľúcny (inhalačný). Výskumy dokazujú, že človek je voči antraxu pomerne odolný. Podľa štúdie z počiatku 60. rokov sa na zamestnancoch mlynu, ktorí v priebehu 8 hodín vdýchli až 1300 spór, neprejavili nijaké nepriaznivé účinky. Odhaduje sa, že človek by musel vdýchnuť viac než 10 000 spór, aby sa nakazil. Infekcia prepukne vtedy, keď sa zo spór vytvorí dostatočné množstvo baktérií a tie vyprodukujú škodlivé toxíny. Príznaky choroby sa zvyčajne prejavia do troch dní, v niektorých prípadoch až do dvoch mesiacov. U ľudí, u ktorých je veľké riziko nakazenia v práci alebo u vojakov, ktorí by mohli prísť do styku s biologickými zbraňami, je možné očkovanie.

Formy antraxu:

1.) Pľúcny antrax
Najmenej bežný druh. V špojených Štátoch bolo od roku 1900 do roku 1978 zaznamenaných len 18 prípadov. Príznaky Spočiatku kašeľ a kýchanie, podobne ako pri chrípke. Do 36 hodín sa objaví bolesť na pľúcach, vážne dýchacie problémy a nastane šok. Tento druh antraxu sa zvyčajne končí smrťou asi do dvoch dní. Spóry sa dostanú cez pľúcne mechúriky do lymfatického systému. Môže však trvať až dva mesiace, kým sa spóry zaktivizujú. Len čo sa tak stane, začnú produkovať toxíny, ktoré rýchlo vyvolávajú silné krvácanie. Každé oneskorenie pri zavedení antibiotík znižuje u človeka šancu na prežitie. Úmrtnosť pri tomto druhu antraxu je asi 89%. Súčasné prípady antraxu v špojených Štátoch sa liečia antibiotikami typu ciprofloxacin.

2.) Žalúdočno-črevný antrax
Tento typ ochorenia je dosť neobvyklý a dochádza k nemu po požití mäsa nakazeného antraxom. Príznaky: akútny zápal čriev, počiatočná nevožnosť, strata chuti do jedla, zvýšená teplota sprevádzaná bolesťami brucha, zvracaním krvi a akútnymi hnačkami. Antrax sa dá liečiť antibiotikami. Bez liečenia sa 24% až 60% prípadov končí smrťou.

3.) Kožný antrax
K väčšine nakazení ochádza cez poranenú pokožku. Ročne je registrovaných asi 2000 prípadov. Príznaky: kožné infekcie sa najprv prejavia svrbiacou opuchlinou, ktorá sa v priebehu 2 - 6 dní zmení na vred a potom na čiernu ranku. Keď sa spóry antraxu zaktivizujú, vyprodukujú toxíny, ktoré poškodzujú kožné tkanivá. Choroba sa môže rozšíriť po celom tele, ale smrť nastáva len zriedka. Pri liečení je úmrtnosť na túto formu antraxu menej ako 1%. Súčasné prípady v Spojených štátoch sa liečia antibiotikami typu ciprofloxacin, v Británii známom ako ciproxin.

Praktické použitie antraxu

V Spojených štátoch už dávnejšie vládnu obavy, že by teroristi mohli pri šírení biologickej zbrane použiť poprašovacie lietadlo. Podľa odhadov americkej vlády by pri jednom nálete mohli byť zabité 3 milióny ľudí. Obavy sa zvýšili, keď FBI údajne našla medzi vecami páchateľov útokov z 11. septembra príručku na ovládanie poprašovacieho lietadla. Spóry antraxu majú tendenciu zlepovať sa a vytvárať mazľavú hmotu. Aby sa mohol antrax použiť ako zbraň, musí sa jeho konzistencia premeniť na prášok, ktorý je možné vdýchnuť. Spóry musia byť veľmi malé, aby sa zo vzduchu dostali až do pľúc. Vytvoriť aerosol so spórami je veľmi ťažké a nákladné. Antrax môže mať oneskorený účinok a aj oneskorené rozpoznanie a ošetrenie. V roku 1979 keď došlo k úniku Antraxu v Sverdlovsku, niektorí pacienti ochoreli až po 6-týždňovom pozorovaní v nemocnici. Terajšie odporúčania pre osoby zasiahnuté antraxom spočívajú pri neprítomnosti vakcíny v užívaní antibiotík po dobu až 8 týždňov. Množstvo antibiotík potrebných pre postihnuté osoby môže byť enormné.

Dostupnosť antraxu

Antrax sa na svete vyskytuje na určitých endemických miestach, ako napr. malé oblasti USA a väčšie plochy v Rusku a Južnej Afrike. Pre vysokoškoláka, ktorý vyštudoval mikrobiológiu by nemal byť problém izolovať baktériu antracis z dobytku, ktorý sa pasie na pastvinách v endemických oblastiach výskytu antraxu. Izolovaný vírus v malom množstve sa potom naočkuje do banky s bežne dostupným živným roztokom, kde môže rásť. Roztok sa zahrieva a mieša. Za 12 hodín sa vytvoria miliardy nových baktérii, ktoré môžu usmrtiť teoreticky viac ako 10 miliónov ľudí. Po rozmnožení treba získanú kultúru ešte vysušiť a následne rozomlieť na určitú veľkosť. Hlavným problémom pri takomto získavaní vírusov je ten, že je veľká pravdepodobnosť nakazenia samotných teroristov. Ale aj tomu sa dá zabrániť dodržaním určitých bezpečnostných opatrení a poučením o zaobchádzaní s daným vírusom alebo biologickým materiálom. Ďalšie nebezpečné biologické zbrane sú jed botulotoxín a vírusové hemoragické horúčky. Obaja sú vysoko smrteľný. Botulinotoxín je často citovaný ako hrozba a Irak sa priznal k jeho produkovaniu. Problém botulotoxínu je v potrebe veľkého množstva na usmrtenie veľkého počtu osôb. Hemoragické horúčky môžu byť spôsobené rôznymi vírusmi. Týchto vírusov môže byť veľké množstvo (napr. horúčka Lassa, horúčka Rift Valley, Kongo hemoragická horúčka, Ebola hemoragická horúčka a ďalšie). Tieto organizmy sú potencionálne bojové biologické prostriedky kvôli ich smrtiacemu účinku a vysokej nákazlivosti. V roku 2000 zúril v Afrike znova vírus Ebola. Pre niektoré teroristické skupiny by možno nebolo problémom vycestovať do oblasti postihnutej vírusom Ebola a doniesť naspäť do vlasti zárodky tohto vírusu, aj keď sú prijaté vysoké bezpečnostné opatrenia. Takýto postup zvolila skupina Óm Šinrykió pod vedením svojho vodcu v roku 1991 a skutočne vycestovala do Zaire, kde vtedy tiež zúrila epidémia vírusu Ebola. Našťastie bola táto akcia zastavená políciou.

dESIGN majro 2005